Mála dedinka

Po okolí sa prechádzalo dievča nižšieho vzrastu, kráčalo pomaly ale, ako sa hovorí, iste. Vedľa nej kráčal pes ktorý mal ňufák pritisnutý na zem. Stopovali. Plánovali dostať sa do nejakeho blízkeho strongholdu, jednoducho niekde kde by mohli využiť to čo našli. A že nachádzali plno vecí, teraz však už zbytočných. Od starých mincí či papierových peňazí po nabíjačky, elektroniku. Potrebovali jedlo. Obaja.
"No tak Trabant, hľadaj jedlo... hľadaj!" Prehovorila som slabým hlasom na svojho spoločníka. Voda nám vydrží tak dva dni... musíme nájsť niekoho... Hlasno mi zadunelo v žalúdku, Trabant zakňučal. Nevystopoval nič. V ďiaľke bolo vidieť dedinu, mohli by v nej byť nejaký ľudia alebo aj... ne-ľudia.
"Nenávidím to, človek... a pes natrafí na trošku nádeje a namiesto toho uvidí dedinu plnú duchov. Trabant hľadaj jedlo... hľadaj Trabant, hľadaj!" Preriekla som znovu, Trabant sa rozbehol do neďalekého lesíka. Stála som na mieste keď som v tom počula praskanie vetvičiek za mojim chrbtom. Trabant niesol zajace. Výborne.
"Milujem ťa miláčik..." Pošepkala som z láskou v hlase svojmu chlpatému priateľovi. Jedinému priateľovi v okolí. Pomaly sme kráčali do kostola.
Hneď ako sme vošli tak som najprv nechala Trabanta aby všetko prezkúmal, v ruke som držala Clammy - keby niečo. Nič sme nenašli preto som vybrala Kvetinku a začala som odsekávať nohy na kostolných laviciach. Urobila som celkom pekný táborák.
"Don't worry sweetie, we will eat today..." Prehovorila som potichu, nechcela som nikoho zbytočne prebrať z dlhého spánku. Vlastne, dúfala som že tu nik nie je. Bola som unavená, špinavá, smädná a hlavne... hladná. Kvetinkou som očistila zajaca. Pred pár rokmi by som sa pri tomto pozvracala ale teraz... teraz mi to bolo v celku jedno. Hlavne že som sa najedla. Spravila som oheň a mäso som nabodla na palicu. Snažila som sa nezaspať a tak som vytiahla notes a začala som si doň zapisovať všetko čo sa behom dnešného dňa udialo.
"... Milý deníček, pred týždňom som objavila dedinu v ktorej nás oklamali. Bola udupaná, vyvraždená... a tak som si vzala svoje veci a čistú vodu... zničili mi notebook. Preto mám v pláne prepísať ťa sem do tohto notesa... chcem nájsť iných ľudí, musím si s nimi vymeniť veci čo sme s Trabantom nazbierali. Taktiež... musím nájsť ďalšie lieky... počujem v ušiach krik..." Písala som pomaly, ťažkopádne. Písala som len preto že to bolo asi jediné čo som si poriadne pamätala. Trabant zožral to čo som mu zo zajaca vytiahla, druhého zajaca som schovala do ruksaka, možno by sa mi podarilo vymeniť ho. Zajaca na paličke som otočila a odložila som notes. Pištole som mala blízko, pre prípad že sa ku mne rozhodnú prísť nezvaný hostia. Až dojeme, mala som v pláne túto dedinu zapáliť. Pokiaľ by boli v domoch nejaký preživší ľudského druhu tak by už dávno prišli sem, a pokiaľ tu aj sú a neukázali sa tak... by som pekne odkráčala preč. Musím nájsť nejakú osadu a vymeniť veci. Musím prežiť ďalší rok. Musím prežiť.

Několik hodin jsem se trmácela lesem hledajíc něco k jídlu. Nejedla jsem už hodně dlouho, byla jsem vyčerpaná. Do toho všeho ta zatracená noha! Lýtko jsem měla zabalené v kusu hadru nasáklém krví. Kulhala jsem a zdálo se mi, že se odtuď už asi nikdy nedostanu. V pravé ruce jsem svírala zkrvavené nůžky, zatímco tou levou jsem se držela za břicho. Uvažovala jsem, jestli se z tohoto lesa ještě někdy vyhrabu. Hlavou se mi mihlo pár vzpomínek ohledně minulosti. Z toho hladu už jsem měla pocit, jako by to bylo skutečné. Halucinace? Zavřela jsem oči a zatřepala hlavou. Když jsem je otevřela, stalo se něco neskutečného!

Nemohla jsem uvěřit svým očím. Našla jsem vesnici! Ve skutečnosti se jednalo o zdemolované trosky několika domů. Přesto jsem však začala pátrat po jídle. Na chvíli jsem měla pocit, jako bych slyšela štěkot psa. Nůžky jsem stiskla o něco pevněji a na pár vteřin znervózněla. Bylo mi smutno už jen z pohledu na všechny ty trosky. Bála jsem se, jestli tu někde nejsou i mrtvá těla. Nebo v ještě horším případě mrtvá chodící těla. U jednoho z domů jsem se pozastavila na delší dobu. Část stěny tohoto "příbytku" ještě stála a byly na ní vymalované různé ornamenty. Připadaly mi dost povědomé, proto jsem tu tak postávala. Po chvíli se ale ozval můj žaludek. A to velice nahlas. Začínala jsem trochu panikařit. Od doby, co jsem se dostala do toho divného lesa, jsem nic nepozřela. Jestli to takhle půjde dál... Podívala jsem se vzhůru na nebe zamračené mraky a dál nad tím radši ani nepřemýšlela. Místo toho jsem se vydala k dalšímu domu a dál pátrala po jídle.

Polovicu zajaca som hodila Trabantovi a druhú som začala jesť. V tom som počula šušťanie. Oheň som nehasila, jednoducho som sa zdvihla a šla som vonku. Trabant kráčal pomaly za mnou, nevrčal.
Žeby to nebol zombie...? Je tu človek? Pomyslela som si a vyšla som von z kostola. Dvere podivne zahučali, nesnažila som sa totiž schovať. V diaľke som videla ženu, bola zranená a vyzerala vyhladovaná. Pomaličky som kráčala k nej, sledovala som jej pohyby.
"Zdravím..." Pošepkala som do ticha a pomaličky som k nej prešla, dala som si dole šatku z tváre a Trabantovy som povedala aby zostal na mieste. "Si hladná...? Neboj sa, pomôžem ti... si zranená? Potrebuješ vyliečiť?" Spýtala som sa pomaličky, zbraň som mala ale blízko. Keby bola náhodou zombie, vedela som sa ubrániť. Snažila som sa pohľadom nájsť jej oči.

Hrabala jsem se v troskách jednoho domu a hledala cokoliv k jídlu. Naděje na přežití pomalu uhasínala. Kdyby tu byla alespoň voda... Nic jsem nenalezla. A pak se něco stalo. Ozval se hlas - lidský hlas. Prvních několik vteřin jsem byla přesvědčená, že je to halucinace. Jenže ono to promluvilo znova. Pomalu jsem se otočila a s vytřeštěnýma očima se dívala na osobu přede mnou. Menší dívka, nemohla být o moc let mladší/starší než já. Nemohla jsem tomu uvěřit. Od té doby, co začala apokalypsa, jsem viděla jen pár lidí - a to chvíli před jejich smrtí. Dokonce mi nabízela jídlo a ošetření. Trochu jsem se ale bála její zbraně. Za to její pes byl tak sladkej, že kdybych nebyla poslední dobou v šoku a depresích, tak se usmívám. Pohled na mě musel být taky příšernej.

Před tou dívkou stála špinavá potrhaná dívka od krve - pohublá, zraněná, hladová a vyděšená. K tomu jsem držela v ruce ty zkrvavené nůžky. Krásný to pohled! Naopak ona nevypadala zas tak vyděšeně. Já ani nedokázala nic říct. Byla jsem tak nadšená, že je tu člověk. Jen jsem se ztrápeně tvářila a pozorovala ji. "Neublížíte mi?" Přeci jen ta zbraň byla... Děsivá. Na chvíli jsem si představila, jestli to náhodou není osoba, co mě přišla zabít, aby získala nějaké věci a v horším případě i maso.

Od kedy sme nabúrali s tým autom mal som u seba naozaj málo vecí a preto som si po ceste ako som šiel hľadal nejakú palicu ktorá by bola pevná a dalo by som ňou brániť aspoň tak žeby som mohol dať niekomu s ňou po hlave.
Celú dobu ako som sa snažil z toho lesa v ktorom som bol dostať mi búchalo srdce naozaj veľmi rýchlo. Nechápem čo sa to tam v tedy stalo ... tú nohu mi neprehrízol a k tomu sa mi na tom mieste šúpe koža .. Pomyslel som si pri kráčaní smerom v pred. Šiel som pomaly a obezretne predsa len som nechcel stretnúť nezvaného hosta. Pred sebou som v diali ale začal vidieť akési obrysi domou. Nevedel som či je dobré tam ísť predsa len na takom mieste ich môže byť dosť. Predsa len som tam ale šiel. Šiel som popri stien a snažil som sa nerobiť hluk mal som v pláne nájsť si úkryt kde prespím. Potom by som sa tu ráno pobzeral a našiel niečo užitočné čo by mi pomohlo. Mám málo zásob naozaj to nemohli zo sebou na taký presun zobrať viac jedla či vody? Mal som u seba jedla tak maximálne pre seba na 2-3 dni možno ani to nie a vodu tak asi na deň. Musel som šetriť alebo si niečo nájsť. Ako som sa tak prikrádal za jedným domom niečo som začul. Boli to hlasy boli dva a rozdielne ale dievčenské. Nečul som vôbec o čom sa tam niekto bavil preto som si nebol istý či sú tu ľudia. Čo ak je tu nejaký tábor? Táto myšlienka ma hneď prešla keďže to bola hlúposť a nakúkol som spoza budovi. V tom momente som bol prikrčený a sledoval som čo presne alebo kto presne tam je.

Zbraň som odložila do puzdra naboku a pousmiala som sa. "Nemusíš sa ma báť.... neublížim ti. Pomôžem ti." Povedala som a natiahla som k nej ruku aby sa ma chytila. "Musíme sa schovať, ošetrím ti ranu a dám ti najesť... potom, potom ťa odprevadím niekde do usadlosti dobre? Tam budeš v bezpečí... nemusíš sa ma báť... Som E... Ellie. Toto je Trabant." Ukázala som na psa a ten pootočil hlavu nabok a zapozeral sa na dievča. Potom prišiel bližšie a pritúlil sa k jej ruke.
"Musíme postupovať rýchlo, neviem či tu niekto je... si odvážna že si sa rozhodla prehľadávať dedinu... z nožničkami v ruke..." Povedala som potom. Už je to dávno čo som takto dlho rozprávala. Dúfam že to nie je len ďalšia vidina... rovnako ako hlasy.
"Ako mám hovoriť tebe Lady?" Spýtala som sa pokojne. Netušila som kde sa vo mne ten pokoj berie. Asi to bude tým že už som si na takéto situácie zvykla. Lady je zranená, noha sa jej môže zapáliť. Budem ju musieť niesť, bude nám to trvať dvakrát tak dlho... nevadí. Ponesiem, vymením veci, odídem. Ako vždy. Poobzerala som sa okolo seba. "Aj tak... verím tomu že tvoje meno zabudnem... preto ťa budem oslovovať... Lady." Usmiala som sa. V tom Trabant zaštekal. Vytiahla som Patch, postavila som sa pred neznámu Lady a zapozerala som sa na miesto kde Trabant videl pohyb. Nerozbehol sa preč, zombie to nebol.
"Vylez! Sme ľudia..." Čo sa to deje? Ah, raz človek a pes nájdu svetielko nádeje a zrazu sa na nich zosypú ľudia. Pištoľ som odložila a povzdychla som si.

Bylo to zvláštní. Z té dívky přímo sršil klid a dobrá nálada. I přes to všechno, co se děje. Měla jsem dobrý pocit a byla jsem ráda, že mi konečně bůh dopřál trochu štěstí. Ikdyž mi to přišlo trochu trapné, se vší tou pomocí jsem souhlasila, byla jsem již na pokraji sil a rozumu. "Já jsem Sheyla, těší mě." Přišlo mi vážně komické, že ten roztomilej pesan se jmenuje Trabant. A to bylo poprvé, co jsem se usmála. Po takové době! Když jsem se k němu chtěla sklonit a pohladit ho, zaštěkal - na něco reagoval. Lekla jsem se a trochu odskočila. Bála jsem se co odtamtud vyleze, ale při pohledu na zbraň Ellie jsem se ani tolik nebála. Jen jsem doufala, že odtamtud nevyběhně jedna z těch běhajících zkažených klobás.

(Takhle to dopadá, když už člověku po týdnu hrabe... Smiřte se s klobásou )

Naozaj som tam nečakal žeby tam bol náhodou pes. Ja som si na ne ale obe pre istotu posvietil svojou baterkou aby som na ne videl. Ako sa sem dostali? Prebehlo mi hlavou keď som prestal svietiť a podišiel som bližšie. Možno im to bolo nepríjemné čo som spravil ale predsa len človek nikdy nevie. "Nieje to nebezpečné tu mať otvorený oheň?" Prehovoril som k nim týmito slovami predsa len tie bytosti to sem mohlo nalákať a už dosť som mal to že ma dnes skoro ráno jedna skoro zožrala ale to bolo dosť ďaleko odtiaľto keďže som celý deň išiel. Vážne to tu v okolí je také pokľudné keď tu takto sú? Zastavil som tak pár metrov od tých dvoch dievčat akosi som sa veľmi nechcel približovať stále som si touto situáciou nebol vôbec istý čo ak je to nejaká pasť. Predsa len v tejto dobe som videl ako sa samotný ľudia okrádajú v tomto okolí kvôli tomu že tu nieje skoro žiadne jedlo ale len poríadna bieda.

"Plánovala som rýchlo odísť... ale zdá sa že môj oheň dokázal prilákať vás dvoch, tak dokáže prilákať aj nezvaných hostí. Poďte dnu. Zhodou okolností sa o vás dvoch môžem postarať... dám vám jedlo, vodu, ošetrím vás... a odprevadím vás do nejakej usadlosti. Ale musíme si rýchlo švihnúť. Trabant, poď." Povedala som, otočila som sa na Sheylu a podoprela som ju. Potrebovala som ju dostať zvonku. Obaja boli zranený, cítila som ich krv už aj ja. Mohli sem niekoho prilákať.
Hneď ako sme vošli do kostola tak som zavrela pevne dvere. Vrchné poschodie bolo prepojené z vedľajším domom a ten sa zdal byť pevný, keby niečo stále sme mohli odísť vrchom. Posadia som Shey na zem a Trabant si ľahol vedľa nej. Dobre, aspoň ju keď tak upokojí.
"Ty. Neviem tvoje meno... budem ti vravieť... Zelenáč, zatiaľ. Vieš narábať z ostrými predmetmi však?" Jednou rukou som vytiahla z ruksaku zajaca. "Budeš ho musieť stiahnuť z kože, opatrne." Povedala som smerom k nemu, nechcela som aby ma dievča počulo. Vytiahla som lekárničku a pozrela som sa jej na nohu. Potom som vytiahla fľašu vody. Posledná voda ktorú mám... mierda. Pomyslela som si a trošku som naliala na gazu ktorú som mala v ruke. Ranu som jej začala čistiť. Fľašu som jej ale vložila do rúk. "Napi sa. Budeš to potrebovať." Z tašky som vytiahla acilpirín a podala som jej ho. Názov si kľudne mohla prečítať, pokiaľ by mi neverila. Očkom som sledovala Zelenáča, snáď si neublíži. Budem sa musieť pozrieť aj na jeho nohu.
Shey mala nohu prerazenú, teraz som ju ale vyčistila a obviazala čistým obväzom. "Až sa najete, budeme musieť ísť... a nemyslite si že sa hrám teraz na nejakého vášho veliteľa... len chcem aby ste sa dostali rýchlo preč..." Povedala som pokojne, Trabant zakňučal súhlasne. Vyčistila som aj jej ostatné rany, bola teraz tak trochu čistejšia. Po tom ako si vezme acilpirín tak bude síce slabá ale nevadí, ponesiem ju.
Otočím sa na Zelenáča. "Si zranený?" Spýtam sa.

Místo aby se někdo ukázal, oslnilo mě světlo baterky. V tu chvíli jsem už myslela, že sem mrtvá a du do nebe. A pak jsem uviděla toho člověka. Nechápala jsem to. Vypadal stejně v klidu jako Ellie. To tu panikařím jen já?! Poslouchala jsem, jak se ti dva vybavují. Mě sem ale nepřivedl oheň. Ani jsem nevěděla, že tu někdo je. Prohlížela jsem si toho chlapce. Byl vskutku zvláštní. Možná trochu divnej. Ale ani jsem se tomu v této době nedivila. Ellie stále hovořila o nějakém Strongholdu. Co to proboha je?

Ellie mi pomohla dostat se dovnitř úkrytu. Byl to kostel. Položila mě na zem a já si odkašlala. Podívala jem se na Trabanta. Měl tak úžasnej kukuč, že jsem nemohla odmítnout a začala ho hladit. Mezitím se tam o něčem bavili ti dva. Pak přišlo na mojí nohu. Začalo ošetřování a čištění ran. Acilpyrin (myslím, že se to píše takhle... ) jsem požila, vody jsem do sebe vlila jen pár kapek, aby tam ještě něco zůstalo, nechtěla jsem to vypít všechno. Když mě očistila, určitě jsem vypadala lépe než předtím. "Děkuju." Chtěla jsem vidět, jak Adrianovi to stahování půjde. Já na stahování byla zvyklá z dětství. Po chvíli jsem otevřela zkrvavený diář a kousek uhlíku. Začala jsem psát další část svého deníku.

"Som Adrian." Zavrčal som smerom k Ellie lebo oslovenie zelenáč sa mi akosi nepáčilo. To že som sa zdal kľudný bolo len vďaka tomu že som trénoval Aikido kde sa trénovalo aj sebaovládanie predsa len pri boji ak vystihne nepriateľ že som rozhodený využije to. Hoc mi ale popravde v ten moment ako ma odhalili a nevedel som kto sú tak môj tlak mi poriadne stúpol. Lepšie to bolo hlavne až v tedy keď sme vošli do toho kostola sledoval som čo robia no mne dala do ruky králika a hoc som sa s ostrými predmetmi hral často králika som ešte s kože popravde nesťahoval. No ale nenamietal som vytiahol som moje kliešte v ktorých bol aj nôž. Tieto kliešte sa zdali byť nové a boli aj poriadne ostré lebo mi to s nimi išlo ale robil som to pomaly predsa len som v tom nemal žiadnu prax. "Nijako vážne zranený niesom." Prehovoril som ešte raz smerom k Ellie ako som sťahoval toho králika s kože. Hoc som možno na nohe vyzeral zranený aj ja predsa len pri tej havárke si pamätám že ma tam pohrýzol ale nebolelo ma to a jediné čo po tom ostalo bolo to že na tom mieste sa mi strašne šúpala koža. "Kto vy dve vlastne ste? A ako ste sa sem dostali? Inak ja som mal v pláne tu prenocovať a ráno by som to tu prehľadal či to tu poznáte a nieje tu nič dobré za nájdenie?" Prehovoril som k obom naozaj ma to zaujímalo predsa len mohli sa sem dostať podobne ako ja. A k tomu predsa len bolo by dobré tu nájsť niečo čo by nám tu pomohlo.

Je mi akosi.... povedomí... KENDO... trénoval so mnou... aj jeho meno sedí... Pomyslela som si. "Ellie... som Ellie. Dostala som sa sem lebo dedinka pred touto bola zrovnaná zo zemou..." Povedala som z trochu horkým hlasom.
"Slabé opevnenie... a žili v nej zlodeji a klamári ktorí sa živili na utrpení iných... žiadna škoda..." Povedala som potom, vzala som mu králika z rúk a dosťahovala som z neho kožu. Trvá mu to dlho, musím ho rýchlo pripraviť, musia sa najesť a musíme ísť! Opakovala som si v mysli, kvetinkou som zo zajaca znova vybrala vnútornosti a hodila som ich aj z kožou do rohu kostola. Zajaca som napichla na palicu a nechala ho na ohni piecť.
"Potrebujete niečo čím sa budete brániť..." Dodala som, bol to skôr fakt. Odopla som si z chrbta obe svoje baseballové pálky a každému som dala jednu do rúk. "Viete kam mieriť pokiaľ sem prídu. Vždy hlava. Taktiež, Adrian... môžeš ich omráčiť tou tvojou baterkou..." Hovorila som, pokojne a rozhodne. Zajac sa pomaly piekol, utrela som kvetinku a zobrala som už hotového zajaca z ohňa. Rozdelila som ho na dve časti - pre Shey a Adriana.
Matka by robila kolotoč v hrobe keby ťa videla.... heh, aj tak to bola len obyčajná puta... Uškrnula som sa v mysli. Podala som im ich a zdvihla som sa. Uhasila som oheň a otrepala som si oblečenie.
"Aby sme sa niekam dostali, budeme musieť byť rýchly... Shey, ponesiem ťa." Povedala som jednoducho. Áno bola som nízka ale bola som aj prekvapivo silná a moja výdrž sa prakticky zvyšovala každým rokom. "Budeme sa držať vody... niekam sa určite dostaneme..." Dodám potom, olíznem si pery a ešte sa pozriem na fľašu vody a potom na Adriana. "Keď chceš, napi sa." Poviem mu a sledujem okolie cez rozbité okno.

"Ja som tu havaroval tak deň cesty s jednou skupinkou ľudí ale nás napadli prežil som len ja." Dokonca ani to som nechápal ako sa mi niečo také vôbec podarilo. Nevedel som ani či sú moji rodičia v poriadku ale dúfal som že sa im vôbec nič nestalo. Ako mi dala pálku ktorú som si od nej zobral som aj tak musel niečo dodať."Keby som sa tak dostal k katane... inak ale ďakujem." Tú pálku som si položil vedľa keď som bol už bližšie u nich. Potom som už len počúval a ako povedala nech sa napijem som dodal.
"Mám ešte svoju vodu a nejaké menšie zásoby jedla. Tieto veci čo mám u seba boli jediné čo sa mi podarilo odtiaľ získať. Inak bude lepšie ak ju už vážne chceš niesť nech ju ponesiem ja, bude to určite pohodlnejšie a ak sa niečo stane tak s ňou na chrbte ťažko vytiahneš zbraň." Popravde kedysi som nebol až taký veľmi nápomocný ale v tejto dobe to bolo iné predsa len ak im pomôžem ja môže sa stať časom že oni pomôžu mne. Predsa len kto vie kedy a z akého rohu na nás niečo vyskočí. No a k tomu toho že tu má zbraň som si tiež všimol predsa len som si to tu musel najprv poriadne poobzerať. Tak by ma ale zaujímalo kde to vlastne vôbec sme. Ak by sme mali nejakú mapu alebo niečo aby sme vedeli kam ideme... inak kto vie kam sa takto môže človek dostať. Prebehlo mi hlavou a potom som pozrel k tej Ellie. "Ako dlho ste takto vonku?" Opýtal som sa nakoniec. Predsa len ja som bol takto vonku dá sa povedať prvý deň a vôbec mi niečo také nesvedčilo.

Během pár minut jejich rozhovoru jsem si začala připadat víc unavená a slabá. Většinu času jsem se dívala na Trabanta a s úsměvem ho drbala za krkem. K jejich rozhovoru jsem se moc nevyjadřovala, spíš jsem poslouchala, o čem se baví. Zajíce jsem začala jíst hodně rychle. Nejedla jsem normální jídlo už tři dny, takže jsem to do sebe házela velice rychle. Měla jsem už ale tak zcvrklej žaludek, že jsem snědla jen asi třetinu té půlky. Ten kousek jsem nabídla Ellie, jestli nemá ještě trochu hlad. Případně bych to asi věnovala Trabantovi. Ještě jsem do sebe trochu jídla narvala na sílu. Když mi Ellie podala pálku, začala jsem si ji prohlížet a poslouchat instrukce. Teď mi došlo, proč za mnou ti zombíci běhali dál, když jsem je v panickém šoku a strachu ze smrti ubodala - nebodala jsem do hlavy. Chvíli jsem přemýšlela nad tím, jaká je to náhoda, že jsme se tu sešli tři - vlastně čtyři (Trabant).

Jelikož na chvíli nastalo hrobové ticho, začala jem se Adrianovi představovat já. "Jsem Sheyla. Dostala jsem se sem náhodou při průchodu hustým lesem. Ellie mě zachránila..." Byla jsem jí vážně vděčná, bez ní bych tu zemřela. Otázka je jestli dřív hladem nebo jestli by mě našli zombie. Pak se začali dohadovat kdo mě ponese. "Já to zvládnu sama." Byl špatný nápad to zkoušet. Zvedla jsem se, ale šla jsem kulhavým pomalým krokem. Hrozně bych zdržovala...

Upravila som si čelenku a sadla som si na zem. Ťažko som vydýchla. Bola som unavená, už dávno som presiahla čas na spánok. A to spím každý deň len tri hodiny. Už dva roky. Divím sa že to moja myseľ zvláda, pomyslela som si a v duchu som sa zasmiala. Zvláda? Som prekvapená že sa mi vrátil hlas. Pokiaľ by sa nevrátil tak myslím žeby ma Shey vzala tými svojimi nožničkami a Adrian by ma dorazil svojim nožíkom. Heh, z blata do kaluže. Potom čo sa Shey snažila ukázať že dokáže chodiť som ju chytila za ramená a pozrela som sa jej do očí. "Adrian povedal že ťa ponesie, pokiaľ bude unavený tak ťa ponesiem ja. Na nohu nesmieš tlačiť. A toho zajaca pekne zjec. Trabant a ja sme už svoju polovicu mali." Usmiala som sa a pustila som ju. Potom som sa zapozerala na Adriana.
"Skupinka? Koľko ľudí? Kde presne?" Otočila som sa plne na Adriana a sledovala som ho unavenými očami. Trabant zaspal, mala som chuť zaspať tiež no teraz to nešlo. Potrebujem kofein, veľa kofeinu. Bolo možné že sa na nás partička zombie rozbehne, horšie by bolo keby tam mal niekoho blízkeho. Ako ja kedysi.
O tom čo povedal, to nesenie, som chápala. Bola som jediná ktorá mala arsenál zbraní a oni mali pri sebe len Clippy a Clammy... a multifunkčný nožík a nožničky na strihnanie vlasov. Prešla som si rukou po tvári.
"Ako vás teraz niekde dostanem...? Budeme tu musieť prečkať noc... na svitaní pôjdeme... Kostol a dom vedľa sú prepojené, aj keď len strechou. To bude naša úniková cesta keby sa niečo pokazilo. A pokiaľ by sa niečo pokazilo, musíme chytiť tých cabrones a zničiť to tu. Rozumiete mi? Pokiaľ sa odtiaľto dostaneme... budeme musieť obchádzať veľké mestá, je lepšie držať sa vyššie a ďaleko od veľkých miest. Tam je ich najviac." Povedala som a znova som sa zdvihla. Nikdy som nikde nezostala dlhšie než päť hodín. Nikdy nikde. Začala som rozbíjať kostolné lavice, vytrhla som drôty či káble zo stien kostola a začala som vytvárať pascu ktorú som chcela natiahnuť na strop. Pokiaľ by niekto alebo niečo roztrhol už tak nadrezaný kábel na zemi tak by sa pasca spustila a priklincovala by ho k dverám. Mohla som teraz pôsobiť strašidelne či bláznivo ale.. mala som vedľa seba dvoch ľudí ktorý sa nevedia veľmi dobre brániť. Radšej nech sa boja mňa a prežijú než aby sa hodili priamo k nohám zombie... alebo niečoho horšieho.
"Takto vonku? Myslíš... ako dlho takto žijeme? Ja už... dva roky. Vy?" Pascu som mala pripravenú, už ju stačilo len natiahnuť. Utrela som si pot z čela a nadýchla som sa zhlboka. Budeme musieť... budeme musieť dávať veľký pozor. Rany som vyčistila ale jej oblečenie je nasiaknuté krvou... poviem jej nech si oblečie pršiplášť, to by malo aspoň trochu utajiť zápach krvi. Myseľ mi pracovala na plné otáčky. A pokiaľ by toto všetko bol len sen tak... je to celkom zaujímavý sen.

Poslouchala jsem Ellie a jako na rozkaz jsem tedy dál začala jíst již vychladlého zajíce. Viděla jsem, jak je Ellie vyčerpaná, takže přečkání noci bylo nutné. Chvíli jsem pozorovala, co to tam vymýšlí. Měla jsem pocit, že vymýšlí past. Alespoň to tak vypadalo. Dojedla jsem zajíce s myšlenkou, že každou chvíli prasknu. Najednou se ale začalo ozývat tiché šumění, které se postupně stupňovalo. Začínalo být hlasitější a častější.
"Déšť?" To už jsem nezažila dlouho. Hned jsem udělala několik kroků a vydala se do horního patra kostela, kde byla ve střeše díra a pršelo dovnitř. Nějakou dobu jsem chytala vodu do rukou, abych se napila. Chtěla jsem přivolat i ostatní, ale asi mě zeshora nebylo moc slyšet.

"Bolo nás 12násť? Boli sme v dodávke ale ostal som len ja. A som tu odo dneška. Zo začiatku sme dá sa povedať kočovali." Nevedel som to inak povedať."Od apocalypsi sme len utekali ako sa dalo až dnes sa stalo niečo takéto. A najhoršie na tom je že tu nemám nič čím by som sa poriadne bránil." Ako pálka bola dobrá ale ak ich pôjde viac jediné čo im môžem spraviť je ich udrieť priamo do hlavy. Hoc je to účinné počul som aj takých čo sa len tak zabiť nedajú. Všimol som si na Ellie že jej chýba odpočinok preto som už vedel že sa odtiaľto chvíľu nepohneme. Preto som si vytiahol krabičku s ktorej som si vytiahol jednu krabičku a zapálil som si. Vedel som že vonku prší lebo som to začul ale ja som na tom nebol zas tak zle predsa len prvý deň v takomto prostredí od surovín a všetkého ostatného. Ako som si tak poťahoval s cigarety nevedel som ani vlastne prečo som začal. Fajčil som maximálne tak mesiac. Celý život som sa snažil žiť zdravo, aby zo mňa bol dobrý športovec a teraz? Na čo mi niečo také je? Dokonca som mal 20 a nevypil som ani kvapku alkoholu proste som žil taký nudný život teda aspoň druhý by si to mysleli keby to vedeli. Ale boj bol to čo ma najviac bavilo. Hoc s menším skrytým dôvodom. "Ako ste vlastne žili pred touto pohromou?" Tak trocha som sa s nimi chcel viac zoznámiť a trocha ešte uvolniť situáci hoc sme museli byť ostražitý možno pripravovať pasce ako Ellie a podobne ale takto by sa človek len zničil to bol môj názor. Alebo som to bral zatiaľ na ľahkú váhu. Čo ale pravda nebola lebo už som zožraný pár krát už skoro bol. Hoc som tu otázku položil v množnom čísle bola teraz mierená na Ellie keďže tá druhá sa niekam presunula.

Pootočila som hlavu a upravila som pascu pri dverách. "Bezpečná zóna je pri oltári... k dverám sa nepribližujte..." Povedala som pomaly a znova som si sadla, Trabanta som poslala za Shey - keby niečo, či keby potrebovala pomoc.
"Dios ako by som si priala utiecť tiež od apokalypsy... ja som, mám pocit akoby to bolo včera. Rodičia na moju osemnástku oslavovali výročie svadby... keď potom som počula krik... matka... požierala otca a on nijako nereagoval... dokonca začal požierať ju. Bolo to akoby vystrihnuté z nejakého brutálne odporného hororu. Stihla som ujsť z domu, vzala som si všetko potrebné a... šla som. Hľadala som ľudí, ale väčšinu času si mňa našli zombie... už ani nerátam koľko ich padlo za tie dva roky čo som tu. Niekedy mám ale pocit že ľudia sú ešte horší. Vraždia sa navzájom pre kusy vecí ktoré teraz už ani nepotrebujú. Napríklad peniaze. Vieš koľko mincí a papierových bankoviek u seba mám? Tisíce. A načo ich využívam? Na rozloženie ohňa..." Privrela som oči. Nesmiem zaspať. Oddýchnuť si môžem ale nesmiem zaspať.
"Povedal by si do mňa že som bola dcérou veľmi bohatého podnikateľa? Že som kedysi dávno chodila na kendo? Že som mala v pláne stať sa... učiteľkou? Ha! Aspoň sa mi vedomosti zo školy zišli. Zaujímalo by ma kto mal prsty v tejto pohrome... nemohlo sa to stať len tak..." Povedala som, dala som si dole šatku z krku a utrela som si do nej tvár. Počula som dážď, mala som rada dážď. Upokojoval ma, uspával ma. Oh, Dios, ako mne chýba teplá posteľ. Oheň sme zapáliť už nesmeli, vonku sa pomaly rozostupovali mračná. Prichádzal deň, no pršalo.
"Dvanásť vravíš... neboj sa, nájdeme niekoho kto bude mať záujem vymeniť veci za iné veci. Možno sa nám podarí nájsť pre teba meč..." Pousmiala som sa. Fajčí. Nedivím sa. Síce by som to do úst nedala ale... čo by som dala za šálku teplej kávy.

Jedno bolo na tom nikotíne dobré upokojoval ak by som mal u seba ale žuvací tabak hneď by to bolo lepšie ale toto bolo jediné čo sa tam našlo po cestách.Celý jej príbeh som si vypočul, naozaj by som nechcel začiť to čo ona a preto som to viac nechcel jej pripomínať mojími otázkami. Ale na jednu som sa opýtať musel. Ja som si ju popravde ale nepamätal žeby som sa s ňou stretol niekedy. "Kendo? A ako dlho ho trénuješ? Ja sa ho učím od malička a kvôli nemu som dokonca nechal tak aj stretnú. Vlastne môj život .... celý život len bojujem chodím na súťaže a iné. Teda chodil som." A na celosvetový turnaj som sa nedostal kvôli tej pohrome."No ale kto vie možno ak sa to časom utiší tak sa tvoje sny splnia. A inak nie meč ale Katanu tá by bola najlepšia" Predsa len pre mňa v tom bol naozaj veľký rozdiel predsa len ale katana bola najničivejšia rezná zbraň na svete. Teda ak je ručne kovaná človekom kto ju vie vyrobiť na veľkej úrovni. Hoc vlastne ak si to tak zoberiem ja som sa možno mal ako brániť v aikide som bol tiež veľmi dobrý takže ak sa mi podarí ak by ma nehryzli tak by som dokázal jedným hmatom tie obludy dolámať. Teda pri najlepšom ale pokúšať som tak či tak veľmi nechcel.

Pousmiala som sa. "Chodila som tam jeden rok... a bol tam jeden človek... ten to bral až príliš vážne, všetko sa učil... bavilo ho to. Pochádzal z jednoduchšej rodiny... volal sa hmm... Adrian Blade." Povedala som, pripravovala som sa nato že som sa pomýlila v priezvisku. Predsa len, nepamätala som si toho veľa. Nebola som si ani istá či ich odtiaľto dostanem. Hlavne sa musíme vyhnúť veľkomestám. Tam je ich veľa.
Raz som sa tam náhodou dostala, odtiaľ som dostala aj Trabanta. Zo starého zhoreného auta z ktorého som vytiahla aj autorádio... ktoré som vymenila. Ten deň som skoro nestihla ujsť. Priložila som si fľašu z vodou k perám a vytiahla som z tašky tabletku - antidepresíva. Vedela som čo je čo, moji rodičia zo mňa chceli mať výbornú lekárku. Pravdu povediac bavilo ma to. Kedysi dávno ma bavilo viac vecí.
Snažila som sa nevyzerať unavene a možno sa mi to tak trochu darilo. Pozrela som sa na odkrytú nohu ktorú zdobila dlhá fialová modrina. Nemala som jazvy, jazvy som si nemohla dovoliť mať. Sem-tam som síce mala škrabance ale jazvy nepripadajú do úvahy. Musela som pôsobiť slabo, nie zatvrdnuto. Slabo, nevinne. Zdanie klame. Zdanie musí klamať. Sklonila som hlavu. Tabletku som zapila posledným zbytkom vody ktorý som mala vo fľaši a utrela som si ústa. Nevládala som sa postaviť, ale musela som. Ešte som ale.... chvíľku sedela. Pokiaľ nezaúčinkuje antidepresivum. Potrebovala som čistú myseľ, potrebovala som pokoj.
Už dávno sme mali ísť. Smer som sama nevedela ale musíme túto dedinku obísť. A zapáliť. Áno. Oheň. Oheň mám rada. Zavrela som oči a prešla som si rukou po tvári.
"Zoženieme ti katanu... aspoň drevenú keď už nič..." Usmiala som sa. Už dlho som sa tak často neusmievala. Hlasy utíchli. Mám len jeden pršiplášť, dám ho Shey. Noha sa jej nesmie zapáliť. Bolesti hlavy sa zvýšili.

"Takže ty si tam bola ... " Ako som to povedal sám pre seba som sa usmial naozaj som akosi nemohol uveriť tomu že tu stretnem niekoho čo som niekedy videl a ešte na kende."Ty si tam ale nechodila príliš dlho lebo ja si ťa akosi nepamätám maximálne tvoje vlasy." Kvôli nim sa mi zdala povedomá a pri tréningoch som si veľmi ľudí okolo seba nevnímal vážne som to v tedy bral vážne a možno aj preto že všetci boli s mojích výkonov nadšený lebo som sa rýchlo učil a bol som dobrý. Asi jediná vec a ja som v tedy rád bol stredobodom pozornosti. "Kto by to ale povedal že sa stretneme po koľkých rokoch na takomto mieste. Koľko si v tedy mala rokov ?" Opýtal som sa jej ešte pre istotu aby som si na to dokázal nejako viac spomenúť. "Prečo si s tým vlastne v tedy sekla?" Opýtal som sa jej ešte. Akosi som teraz začal mať viac otázok normálne som mal aj lepšiu náladu. Prišlo mi to docela nostalgické. "A s tou zbraňou si nerob starosti stačí mi aj pálka však keď sa dobre zaženiem a dostane zobie po hlave myslím žeby som ho tým dokázal dostať." Skonštatoval som ešte nakoniec.

"Bola, a keby len raz... otec ma ale prehovoril aby som z tým prestala... k dáme sa to nehodí... čoby asi povedal teraz... a mala som... osemnásť..." Pošepkala som do ticha. Nervozita sa vo mne stupňovala. Lieky začali účinkovať, hlava mi treštila ale hlasy... hlasy boli ticho.
"Moje vlasy? Heh, kedysi boli trošičku dlhšie. Teraz je dobré mať kratšie vlasy... nemá ťa za ne čo chmatnúť..." Povedala som, spomenula som si na situáciu ktorú som zažila v metropole. Bola som natlačená na zem, nado mnou bol tlstý človek ktorý sa pomaly menil na zombieho a držal ma pevne za vlasy. Kvetinka si s ním ale poradila a jeho nechutná hlava nasýtila ostatných zombie v okolí. To bolo asi šiesty krát čo mi takto šlo o život.
"Mali by sme už ísť, dedinu.. musíme rýchlo opustiť pokiaľ sa dá. Nemám dobrý pocit." Povedala som nakoniec, kusla som si do pery. Zdvihla som sa, začala som zbierať svoje veci a pritiahla som ešte pascu aby bola pevnejšia.
"Shey si vezmeš teraz na chrbát ty. Po pár hodinách sa vystriedame. Súhlasíš?" Spýtala som sa, hodila som si na ramená ruksak a cez tvár som si dala šatku a kapucňu. V nejakej usadlosti si iste nájdu nejakú prácu. Budú potrebovať zbrane, oblečenie...

"Ja som ale rád že to trénujem od svojich 6tich. Noazaj sa to hodí ale nikdy by na nenapadlo že by som to mohol využiť inak. " Povedal som smerom k nej a videl som na nej že je buď nesvoje alebo jej nieje dobre kľudne to vlastne mohlo byť oboje vôbec by to nebolo od veci. No ako ale chcela aby sme sa pobrali ja som vstal zobral som pálku do ruky a dal som si do kapies zapaľovač a cigarety tak aby nevypadli. Zamieril som potom smerom k Shey tam hore aby som ju mohol zobrať. "Ak odtiaľto pôjdeme možno bude dobré sa pozrieť po okolí." Menší rýchli prieskum by nebol od veci teda aspoň pre mňa vážne som potreboval nájsť niečo vlastne som ani nevedel čo som hľadal možno som si myslel že niekde nájdem zbraň alebo niečo iné. Od veci to ale nebolo lebo v týchto zlých časoch sa ľudia museli ozbrojovať a niektorý určite boli hlúpy a chceli tu ostať a stalo sa snimi to čo sa s nimi stalo. Keď som bol ale potom blízko Shey len som sa jej spýtal. "Dokážeš si vyskočiť sama?" Opýtal som sa jej a otočil som sa k nej chrbtom a trocha som sa aj prikrčil k zemi. "Ideme odtiaľto preč... " Dodal som smerom k nej pre istotu aby vedela čo sa vlastne teda deje.