Zbrojnice a střelnice

Ozvala sa rana. Brokovnica mala taký spätný ráz, že ma zhodila na zadok.
"Geezus ***** kus ***** *****" Začala som nadávať jedna radosť a naštvane som brokovnicu šmarila na zem. Strhla som si z hlavy slúchatká a okuliare som si zložila na čelo. Rukou som sa začala škrabať v mojich zelených vlasoch a pohľad som uprela na terč, ktorý bol po jednej rane roztrielaný na kúsky.
"Takto to nepôjde, tá brokovnica má príliš silný spätný ráz." Zahundrala som si skôr pre seba a pomaly som ju zobrala do rúk. Vybrala som z nej zásobník, vybrala som z nej natiahnutú rozbušku a ešte raz som vystrelila strelu istotu. Brokovnica len cvakla, keďže som v nej pochopiteľne žiadne ďalšie náboje nemala. Zavesila som si ju na chrbát pomocou remeňa a zásobník som si strčila do veľkého vrecka na kombinéze. Následne som si obe ruky založila na hruď a so zamysleným výrazom na tvári som sa začala prechádzať po celej zbrojnici sem a tam. Musela som prísť na to, ako znížiť spätný ráz.. aby som ju vôbec udržala. Napadla ma jedna celkom jednoduchá vec. Proste by som pridala tlmenie, ktoré by absorbovalo nejakú časť spätného rázu a ja by som tým pádom mohla túto zbraň bez problémov používať. Začala som sa hrabať v zbraniach, ktoré boli už vyradené ako aj v náhradným súčiastkach. musela som nájsť dané tlmiče, ktoré by pasovali na môj model. V najhoršom by som si nejaký musela vyrobiť. Aspoň som aspoň doteraz mala volno a sama som nemienila zo Strongholdu vystrčiť nos. Takže som mala času viac než dosť.

Zamyšleně jsem se courala ke střelnici a pohled měla zapíchnutý do časopisu, který jsem si četla už po sté..ale co jiného dělat. Uslyšela jsem ránu a zvedla od časopisu oči. Někdo tam je..jak jinak. Pousmála jsme se a stočila časopis do ruličky a vydala se ke střelnici rychlejším krokem. Nešla jsme si tam zastřílet ale kouknout se jestli tam není z poslední výpravy nějaký zajímavý kousek, který jsem přehlídla když jsem tam dávala zbraně které jsme našli. Zastavila jsem se pár kroků za dívkou, která mě svým způsobem vytáčela...byla mi trochu podobné a to mě štvalo. Bylo to dětinské a já to věděla.
"Hledáš něco Angelie?" Usmála jsme se a začala obhlížet zbraně jako když si šelma vyhlíží svou oběť.

Zobrala som do rúk staršiu verziu winchestrovky. Bola som celkom pobavená, že ju tu niekto nechal. Niektorý vojaci si proste na klasiku potrpeli a toto bol celkom udržiavaný kúsok. Skúšobne som si skúsila zameriavanie a následne som ju "prelomila", teda pozrela som sa do nábojnice. Náboj tam pochopiteĺne nebol, ani som sa nedivila. Dala som ju späť na miesto a otvorila som jeden z úložných boxov, v ktorých sa nachádzali náhradné súčiastky do zbraní. Započula som hlas a len som sa pre seba pousmiala.
"Zdravím šéfová!" Mávla som rukou no nepozrela som sa na ňu. Práve som svôj zrak uprela na jeden z tlmičov, ktorý by mohol byť ten pravý.. teoreticky.
"Potrebujem tlmič. Som strašné pintítko, potrebujem znížiť spätný ráz na mojej brokovnici.. takto ju buď neudržím v rukách, alebo udržím a sama sa na nohách neudržím. Ehm.. znie to chaoticky." Uškrnula som sa a konečne som sa vystrela. Pootočila som sa ku Milli.
"Ako sa máte?" Spýtala som sa a už som to pádlovala do časti zbrojnice, v ktorej sa nachádzali nástroje na úpravu zbraní. ROvnako ako aj stôl na ktorom sa to dalo robiť. Bolo to vlastne len kúsok odtiaľto, asi meter alebo dva. Stále sme sa mohli pokojne rozprávať.

Zakřenila jsem se sama pro sebe a dřepla si abych si prohlídla zbraně které byly níž.
"Fajn, žiju takže se mám fajn." Pousmála jsme se stále spíš sama pro sebe a stoupla si.
Nic...jaké zklamání. Povzdechla jsem si, moje úchylka na sbírání zbraní byla vážně někdy hrozná. Pomalu jsem přešla k ní a sledovala co dělá.
"Podle tvé nálady soudím, že se máš taky fajn." Utrousila jsem a přešla ke stěně s nářadím které jsem začala zkoumat taky.

Prikivovala som. Vyzeralo to tak, že ani nedávam pozor o tom čo hovorí. Počúvala som ju však no tiež som pri tom niečo robila. Začala som rozoberať moju brokovnicu. Neuniklo mi, že je Milli trocha sklamaná z ostavu zbraní ktoré tu boli. Moc som sa jej nedivila.
"Konečne sa mi podarilo zohnať na moju mašinu granátomet taaakže celkom fajn. Až na to že .. sa do toho sakra ťažko vyrába munícia." Dodala som a odobrala som starý tlmič, ktorý sa nachádzal pri pružine na oddrbanie nábojnice.
"Ak chcete nejakú zbraň, stačí povedať. Teraz mám voľno tak vám nejakú vyrobím." Zamumlala som pri práci a snažila som sa tam nastrkať trocha väčší tlmič, než sa tam pôvodne vošiel.
"Každopádne budem potrebovať nejaké.. parametre.. teda.. viete ako to myslím." V podstate som mlela neustále. Možno mi ani nebolo rozumieť.

Zamyšleně jsem si vzala do ruky menší kladivo a potěžkala jsem si ho, s povzdechnutím jsem ho zase vrátila a začala zkoumat dál.
"Granátomet.." Zopakovala jsem po ní nepřítomně a pak sebou cukla.
"Co že jsi vlastně dělala předtím za práci?"
Letmo jsme se na ní koukla a vzala si do ruky šroubovák u kterého jsem zkusila jak ostrou má špičku.
Kdo ví proč jsem to tu vlastně tak zkoumala.
"Heh, nebudu ti přidělávat práci. Ale kdybych nějakou potřebovala vím za kým jít."
Zakřenila jsem se a šroubovák zase vrátila na místo.

Niečo tam.. ruplo.. no tlmič zapasoval na miesto a tak som brokovnicu znova začala skladať dohromady.
"Eeeehm.. nič zvláštneho. Bola som mechanik." Otočila som sa k Milli a uškrnula som sa.
"Otec ma naučil spraviť všetko. Od áut až po motorové píly. Proste všetko, do čoho sa dalo nejak fušovať. So zbraňami som sa naučila až tu." Päsťou som zarazila vonkajší kryt na brokovnicu tak, aby tam poriadne zapadol a pevne som dúfala, že sa to nerozsipe. Následne som brokovnicu Milli podala.
"Máte tu česť skúsiť to. Teeda dúfam že vám to v rukách nevybuchne ale teoreticky tam nemá čo vybuchnúť.. až na náboje ehm..." Hodila som na ňu taký prosebný kukuč a z vrecka som vytiahla zásobník, v ktorých bolo sedem brokovnicových nábojníc.

"Jsi v tom vážně dobrá." Usmála jsme se a vzala si od ní brokovnici.
Než jsem ale stačila dojít k terčům ozvalo se cosi z vysílačky.
"Omluv mě na chvíli, a jestli ti to nebude vadit tohle si půjčím. Třeba to hned i vyzkouším." Zasmála jsme se a rozeběhla se pryč.
-přesun-

"Len..na.." Nedopovedala som, keď odbehla preč a ja som tak naprázdno hrábla rukou.
"..mi na to dajte.. pozor.." Dopovedala som no už to nemala ako počuť. S povzdychom som sa oprela o stôl na ktorom som pred tým rozoberala brokovnicu Teraz mi už ostávalo len čakať, kým sa sem vráti a kým mi zbraň dá.. no .. dúfala som že jej dva zásobníky stačiť budú.

"Možno by som si mala zastrielať." Skonštatovala som, keď som sa pozerala na ľudí, ktorý si to očividne užívali. Ja som však nebola žiaden strelec. Jediné s čím som vedela strielať bola moja upravená brokovnica, ktorú teraz u seba mala komandérka. Založila som si ruky na hruď a s trocha otráveným pohľadom som si prezrela nejaké zbrane, ktoré nikomu nepatrili. Nakoniec som si pre istotu zobrala obyčajnú ľahkú brokovnicu, jednoranovku. Krabičku cvičných nábojov, po čom som zamierila ku strelnici. Vložila som nábojnicu do brokovnice a zamierila som. Následne som spustila pohyb terča, ktorý sa ku mne začal približovať. Pustila som spúšť a brokovnica vystrelila. Bol to dosť silný spätný náraz no aspoň som ho ustála. Strela však išla viac menej mimo. Ustrelila som terču jeho pravú časť. Keby že to je zombík, ustrelí mu to časť brucha no stále by išiel dopredu. Rýchlo som tam dala druhú nábojnicu a vystrelila som druhý krát. Tento krát sa terč viac menej rozpadol páč už bol tak strašne blízko, že som nemohla netrafiť.

Prišli tu ďalší ľudia a dokonca aj pes, čo ma naozaj prekvapilo v hlave mi prebehlo * Wow, nie som jediný kto má v Strongholde psy. Otočil som sa na Cornéliu a cez hlavu mi prebehla myšlienka *Ani majiteľka toho psa nevypadá zle. To mi pripomína, že by som mal aj ja vyvenčiť Luckyho a Zimpiho. Pomalým krokom som došiel ku Cornélií a aj k tomu psovi. Zlatý Retríver, takého mala moja priateľka kedysi, keď ešte žila. Vlastne možno žila, ale to je veľmi malá pravdepodobnosť. Keď som sa priblížil ku Cornélií, tak som si všimol, že má sluchátka. Prišiel som pred jej zrak a rukou som jej zakýval. Dosť trápny pozdrav na začiatok, no predsa kričať na celú strelnicu by nebolo oveľa lepšie. Hneď ako si dala dole sluchátka som sa opýtal ,,Ahoj, ako sa voláš?" Na tvári som mal taký neutrálny výraz a z úst mi vyšlo ešte ,,Zlatý retríver. Ako sa volá a môžem si ho pohladkať? "

Došla jsem zase sem a prošla okolo všech možných lidí co tu byli.
Zastavila jsme se až u Angelie.
"Nebyla potřeba, koukám, že se to tu zaplnilo."
Podala jsme jí brokovnici a až teď se rozhlídla.
"Jinak to vypadá, že máme dalšího přeživšího. Teď je akorát na prohlídce v nemocnici."
Prokřupala jsem si prsty a nakonec i krk, který jsem měla ztuhlý.
Možná bych si měla zase zacvičit.

S radosťou som odhodila tú neskutočne nepresnú brokovnicu a zobrala som si od Milli moju vlastnú, ktorú som jej požičiala. Vybyla som ju, prevesila som si ju na chrbát a len som si mierne povzdychla.
"Ďalší.. ak to takto pôjde ďalej, budeme musieť chodievať na výjazdy aj na niekoľko dní.. kvôli doplneniu zásob." Chvíľku to mohlo vyzerať, že za nový prírastok ani nie som rada. Rýchlo som však len mávla rukou.
"Uhm nie že by mi vadilo, že na zemi žije ešte celkom dosť ľudí... ja len.. no.. viete čo tým myslím." Dodala som a následne som sa obzrela po prítomných.
"Myslím že pôjdem skontrolovať stav mojich miláčikov.. keby náhodou." Pousmiala som sa ešte na komandérku a následne som sa pootočila smerom ku garážam.
"Pokojne môžte ísť so mnou." Dodala som no ďalej som sa už nezdržovala.

Ty priamo nie...Ale skôr tie tvoje kúsky, čo si práve predviedol s Dragonom. Uškrnula som sa, len tak tak som znova nevybuchla do smiechu. Bola som škodoradostná...A čo? Škodoradostný je každý! Heh... Pokrútila som hlavou. Tým "niekam si vyšli" myslíš akože rande, jop? Musela som sa znova uškrnúť, na niečo také som však času veľmi nemala, keďže ma stále volali na nejaké misie a výpravy. V poslednej dobe som však mala trochu viac voľného času, takže som sa mohla i viac venovať svojmu miláčikovi. Dragon si poslušne sadol a ďalej vrtel chvostom.
Ale figu borovú som ti dlžná! Dragon na teba skončil, nie ja! Založila som si ruky na hrudi a urazene nafúkla líca, čo vyzeralo dosť smiešne. Samozrejme som urazenú len hrala, takže po niekoľkých sekundách som sa rozosmiala.

"Jdu taky."
Prohodila jsem a vydala se za ní.
Musela jsem si zkontrolovat svého oblíbence, jestli mu po posledním provětrání nic není.
Když jsme procházela okolo zbraní naposledy jsme se zastavila jestli jsem náhodou něco nepřehlídla a pak zklamaně odešla pryč.