Vstup --> Matris Base

Moje kroky ma zavidli až sem. Bola to celkom irónia, keď som sa pozerala na cestu, ktorá viedla aź do takmer opusteného metra. Vyzerala som ako každý iný úplne normálny preživćí. Dokonca som sa tak aj bez problémov pohybovala. V rukách som držala jedného z ľudí, ktorý boli ešte pred nedávnom živý. Bol to muž a ešte stále bol v celku. Len bol v bezvedomí.. alebo mŕtvi ? Koho to zaujímalo. Stavila som sa, že sa jeho krv ešte ani zraziť nestihla. Rozmýšľala som, čo s ním spravím. V podstate som nebola ani hladná. Ja som konzumovala trocha iným spôsobom než ostatný zombíci a nerobilo mi problém nejakého druhoradého zožrať.
"Čo len teraz spravím s týmto... chutným.. šťavnatučkým mäskom?" povedala som až fascinovane, pri čom som si pozorne prezerala okolie. Vedela som, že tu niekde nejaký je.. vždy tu nejaký bol. To že sa prípadný aj ukrýval len naznačovalo tomu, že sa možno časom aj vyvinie na niečo.. omnoho.. omnoho nebezpečnejšie. Pohľad mi nakoniec upútala trocha vypĺznutá vrana. Niekde na polceste medzi mnou a vranou som si však všimla ešte niekoho.. nejakého nie práve živého týpka, ktorý ešte stále stál na nohách. Po tvári mi prebehol milý úsmev.

Komicky som sa na zombíka, ktorý bol rozhodne .. inteligentnejší a schopnejší než normálny smoliar, uškrnula.
"Aaale čo.. máme tu prestupujúci vývoj.. chcel by si sa nažrať hmmm?" Telo som zodvihla do vzduchu jednou rukou bez hocijakej námahy a mierne som s ním pokývala. Zastavil sa.. bol opatrný no očividne aj hladný. Sledoval moju tvár no nebola som si istá, či mi rozumie.
"Žrádlo.. žráá..dlo.." Šepla som no nakoniec som si len povzdychla a hodila som telo smerom k nemu. Podľa toho, ako bol blízko, by mu malo dopadnúť k nohám.
"Tak sa teda nažer.." Zamumlala som pri tom a ruky som si založila na boky. Očami mi pri tom začalo prebeihať hneď niekoľko farieb, až sa zastavili na klasickej žltej s predátorskými šiškami, namiesto zorničiek. Ostala som tam len tak stáť a pozorovala som ho. Bola som zvedavá, či nad ním zvíťazí hlad alebo nedôvera, ktorú ku mne ako ku nie príliš identifikovateľnej forme života pravdepodobne prejavoval.

Sledovala som ho. Bol obozretný a hlavne opatrný. Možno aj vďaka tomu stále žil a neskončil s guľkou v hlave či spálený na popol buď organizáciou, alebo preživčími. Keď dojedol, pomaly som sa začala približovať. Nakoniec som si len kľakla na koleno a pozornejśie som sa na Rhustyho zapozerala. Luskla som mu pred tvárou, aby som si v prípade nutnosti zaujala jeho pozornosť. Chcela som spraviť menší pokus, predsa len.. nevedela som o tomto jednom v podstate nič.
"Dokážeš rozprávať? Rozumieš mi?" Povedala som veľmi pomaly a veľmi zreteľne, pri čom som sa mu zapozerala priamo do očí. Nedalo sa povedať, že by bol práve nejaký fešák. Nić čo však bolo vo vývine nebolo pekné. Jeho finálnu formu som rozhodne voľakedy vidieť chcela.

Pozorne som Rhustyho sledovala. Zatvárila som sa až zamyslene. Moc som si nerobila z toho, keď sa ma dotkol, v podstate mi to nevadilo. AJ keby že ma kusne, nejak by som to prežila. Nakoniec som si len mierne povzdychla.
"Tak... hovoriť zatiaľ asi ešte nevieš.." Pomaly som sa postavila a len som sa otočila smerom k vstupu do metra, ktoré viedlo do Matris Base. Gestom som mu naznačila, aby ma následoval. Bola som zvedavá, či rozumel aspoň tomu. Teda mal by.. asi. Odhadovala som, že sú zombíci na jeho stupni schopný vnímať a rozoznávať gestá. Po tom som pomaly začala kráčať k metru. Pred vchodom som sa však zastavila a čakala som, či ma bude následovať.

Najednou šli slyšet čím dál tím hlasitější kroky. V oddáli Marry a Rhusty mohli spatřit postavu, která právě vyšla z večerní mlhy. Ruce se ji neuvěřitelně rychle třásly. To že Mutant ted již nějakou dobu nejedl, neslo svou daň. "Gggaahh!!" Výjmečně křičel mírně, přibližujíc se ke vstupu do starého metra. Vše se však změnilo jakmile spatřil mrtvého člověka na zemi. Jeho rozšířený pud k jezení lidí ted dělal svoje. Mutant rukou praštil silou do země a tento krát zařval jak nejvíc dokázal. "AAggghhh!!!"
Byl v neuvěřitelné depresi. Pote zahlédl dvě osoby před vstupem do metra. Jedna byla již teměř v metře, druhá se k ní přibližovala. Mutant podle pachu rozpoznal, že se nejedná o lidí. Osoba blíže při vstupu u metra na oko šla však lechce splést s člověkem. Mutant se přiblížil k ní a pořádně vzdychal. Nevěděl co se tu odehráva, ale to mu bylo jedno. Mutant měl v plánu skočit po te skoro úplně sežrané zdechlině za ním. Kdo ví.. možná by byl schopen sežrat i její kosti.

Započula som dosť nepríjemné krićanie či vrčanie.. proste zavíjanie. Pootočila som sa na mutanta, ktorý bol o dosť väčśí než ja. Uškrnula som sa. Pootočil sa smerom ku mne no ja som len pootvorila ústa a vycerila som nie príliš "normálne" zuby. Oči znova naberali zlatú farbu so zorničkami nejakej šelmy či predátora a z úst mi vyšlo výhražné syčanie. Následne som len pootočila hlavou k mŕtvole. Pôvodne som si myslela, že na mňa chce Salazar zaútočiť. Teda mne nerobilo problém zabíjať zombíkov, aj keď som z oskúseností vedela, že niektorý iný "nešťastníci" by si nevedeli predstaviť ukusnúť už z kvázi mŕtvoli.
"Ber si ju, keď chceš." Vedela som, že mi rozumie. Myslela som pochopiteľne mŕtvolu na zemi, ktorá už nemala hlavu. Nechala som Rhustyho, aby podišiel ku mne a len som sa postavila kúsok pred neho. Čakala som pri tom, kým Salazar doje. Vedela som o koho sa jedná a otočiť sa mu chrbtom, by bola moja posledná chyba v tomto živote.

Mutant na její slova, hlasitě vzdychl a prohlédl si jí. Pote se otočil k mrtvole a doskočil k ní. Následně svou hlavu v mžiku oka doslova zabořil do břicha mrtvoly a pustil se do zbytku vnitřností, které v břichu zbyly. Bylo mu jedno jestli se mu do úst připlete nějaká kost. Jednoduše kousal, hryzal a jedl. Chvílemi šlo slyšet i nějaké to "KŘAP". Aby Mutantovi nezaskočily ty kosti v hrdle, chvílemi se nadzvedl nad břicho a vyplivl kosti z úst. Jakmile mutant dojedl, stal se ještě více nervozní. Ruce se mu ještě více rozstřásly. Ohlédl se, a když neviděl žádne lidské maso k jídlu, hlasitě zařval. "Gggaaahhh!!!" Neměl důvod dál zde přebývat, a tak vzal a rychle se rozběhl do temného "opuštěného" metra, hledajíc nějake další pozůstatky lidí. Kroky Mutanta se stále víc utišovaly, až do doby dokud nebylo slyšet z metra vůbec nic. Mutant se od těch dvou osob neustále vzdaloval, až zmizel v černo černé tmě metra.
(Přesun)

Rukou som si znova prehrabla vlasy tak, aby mi nepadali do tváre.
"Eh.. problémový to chlapík." Povzdychla som si, na čo som pohľad pootočila ku postave, ktorá sa ku nám priblížila z východu. Spočiatku som si ju vôbec nevšimla. Zatvárila som sa prekvapene a ruky som zastrčila do záhybov sukne, páč som s nimi aj tak nemala čo robiť. Nakrčila som ramená a len som prikývla. Po tom som hlavou naznačila Rhustymu, aby nás následoval. Teda typovala som, že tie slová patrili aj jemu, aj keď im nemusel rozumieť.

Prešli sme vchodom až do veľkej haly, kde sa však mutant predo mnou zastavil a otočil sa k nám. Vyzeralo to tak, že tak skoro neprehovorí a tak som sa podozrievavo začala ovzerať po okolí, či ut na nás niekto nevybehne. Bola by však blbosť, aby nejaký mutant spolupracoval s nejakým človekom.
"Ehm..čo od nás chceš?" Spýtala som sa ho a poukázala som na priestor v našom okolí. "Nikto tu nie je.." Dodala som s podozrievavým hlasom.

Chvíľku som počúvala mutanta, na čo som len pomaly prikívla.
"Myslím že to bude maličkosť. Nemajú šancu.." Zachechtala som sa. Pootočila som sa na Rhustyho. Pochybovala som, že dokážu poraziť mňa. Zároveň som tušila, že tam nepôjdem sama. Predsa len, bol tu aj Rhusty a pravdepodobne ešte desiatky ďalších zombíkov. Po dlhom čase si však asi znova užijem nejakú zábavu. Mlátenie pálkou do zombíkov a snažiť sa odpáliť loptičku z ich hláv ma už predsa len prestalo baviť. Bez otázok som sa pootočila a odišla som z miestnosti, ako aj z celého priestoru pri vchode do matris base. Naznačila som Rhustymu, aby ma následoval.

(presun)

Rhusty sa taktiež potešil že do jeho "akčného" života zasiahne nejaká akcia. Aj tak nemal čo na práci a toto je aspoň príležitosť zviditeľniť sa spomedzi hordy. Hlasno si odfúkol a pokračoval za Marry.

[presun]

Vrátila som sa späť vyditeľne podráždená. Zabila som okrem Rhustyho v podstate všetko, čo sa ku mne priblížilo na viac než tri metre. Pohľad som šľahala zo strany na stranu a podvedome som začala mierne vrčať. Nestávalo sa často, že by predátorovi korisť unikla. Ak sa to však stalo, aspoň ja som sa dostala do rozhodne.. agresívnejśieho správania.
"Potkany.. nie sú nič viac než potkany.." Zavrčala som pre seba a pokúsila som sa ovládnuť triašku, ktorá ma od zúrivosti chytila. Nebolo práve bezpečné, sa na mňa čo i len pozrieť.

Pootočila som sa k Rhustymu s mierne.. vražedným výrazom v očiach. Následne som sa však len mierne pousmiala a s povzdychom som pomaly prešla k dverám, ktoré sa snažil búchaním rozraziť. Popukala som si hánkami na pravej ruke a na chvíľku som zatvorila oći. Na ruke mi zrazu popraskala koža a po celej jej dĺžke sa mi roztiahli pod kožou a aj nad ňou čierne žily. Chytila som dvere, ktoré sa snažil rozraziť a doslvoa som ich vytrhla z pántov. Odhodila som ich kúsok bokom. Bola som zvedavá prečo sa sem chcel dostať.

Sledovala som Rhustyho, ktorý sa pustil do toho niečoho v sude, ktorý vyzeral viac než rádioaktívne.
"Eh chlapče.. ty si na tom fakt zle." Zamumlala som no v podstate som mala lepšiu náladu. Aspoň som už nebola tak neskutočne vytočená. Podvihla som jedno obočie a s úškrnom som sledovala, ako ochutnal z mäsa a následne čakal.
"Mutácia sa neprejaví tak rýchlo. Po jendom zahryznutí. Teda.. ja som výnimka, kvôli tomu čo vďaka mojej dokážem. Budeš si musieť počkať." Netušila som však, prečo k nemu hovorím. Aj tak som vedela že mi asi nerozumie. Bolo to divné a moc som tomu nechápala páč som sa so zombie sama o sebe moc nerozprávala. Maximálne keď som ich mlátila pálkou a zvaľovala na nich všetko moje celoživotné nešťastie !