Loner (Fighter)

Anonymný

Loner (Samotár)

Hodnosť: Fighter

Súčasný pobyt: Stronghold

Vek: 25

Dátum narodenia: 9.1.

Pohlavie: Muž

Rod/Klan: Nepochádza z nijakého významného rodu, avšak napriek tomu bol jeho otec a otcova rodina dosť bohatá...

Schopnosti: Loner je výborný v oblasti boja na blízko, či už so zbraňami (katana, palice, tyče, a pod.), alebo aj päsťami a kopmi. V boji dokáže improvizovať, využívať čokoľvek, od kameňov až po nejaké špeciálne vecičky, ktorými by bol schopný mlátiť. Jeho obratnosť, rýchlosť, sila, a proste všetko čo k boju nablízko patrí, sú na vysokej úrovni. Často krát používa v boji aj niečo z parkour-u, obvykle ale iba pri nejakom utekaní, ktoré ale často nepraktikuje. Toto všetko si vybudoval najmä od detstva, kedy chodieval po vonku, a po všetkom sa učil skákať, behať, bojovať, alebo robiť triky. Bojovať sa taktiež naučil sám, no dôvodov k tomu bolo viac...

Charakter: Tákže, správanie! Loner v prvom rade vykonáva všetko sám, alebo sa o to aspoň snaží, a totiž...vždy ho to samého aj viac baví. No keď už ide do tuhého, tak samozrejme už túto individualitu odloží, a začne spolupracovať. Je pre neho ale dosť ťažké urobiť to, a je poriadne nevďačný. Ďalší črt jeho povahy je to, ako si všetko užíva. V boji často znejú jeho radostné výkriky, hlášky, a iné zvuky, ktoré občas pripomínajú blázna. Je často krát prekvapujúce, že práve taký samotár, je aj taký blázon. Ďalej, ako už aj vraví jeho prezývka, samotár...čas trávi sám, už od detstva. Doposiaľ si s nikým neporozumel, a už sa o to postupom času aj prestal snažiť. Takže ho takmer vždy každí môže vidieť samého, ako niekde posedáva, a napríklad si hrá na gitare. Čo o ňom však nikto nevie je to, že je strašne škodoradostný. No kvôli maske nikto nemôže vidieť jeho veselý úsmev, keď vidí, ako sa niekomu niečo stalo...

Čo má rád: Loner miluje boje, ako už bolo spomenuté, strašne si ich užíva. Vždy si pri nich ešte aj púšťa hudbu, aby si to viac užil. Tú miluje mimochodom tiež, pričom si aj rád niečo niekedy zahrá na gitare. Ďalej miluje, či skôr miloval alkohol aj cigarety, ktoré už ale postupom času čoraz viac obmedzil a obmedzil, až sa z neho v podstate stal nútený abstinent a nefajčiar. Totiž...keď je opitý, je schopný pobiť sa aj s lampou, a také stavy už radšej neskúša mať xD. Čo má ďalej rád, sú tmy. Naopak, nemá až tak rád svetlo, niežeby ho to nejak extra štvalo, ale vždy sa cíti lepšie, keď je v nejakom tmavšom rohu, alebo v nejakej tmavej miestnosti než v nejakej osvetlenej.

Čo nemá rád: Pfú, ako bolo spomenuté, vadí mu trochu svetlo, a časom sa začal strániť od látok, po ktorých by mohol vyvádzať. Ďalšie čo nemá rád, je krik. Vtedy by kričiacu/kričiaceho aj zabil, a to nieje povedané prehnane! Nemá rád ani ľudí, ktorí by ho až moc otravovali, je rád za svoju vlastnú pohodu a ticho, a narušiteľov by rád vtedy pobil. K veciam, ktoré nemá rád, sa ešte radí situácia, kedy je napr. niekde uzavretý v miestnosti, a nemá vôbec na výber niečo robiť. Našťastie ale vždy niečo vymyslí, a z kaše sa pekne vyhrabe. No aj tak také situácie nenávidí...

Životopis: Detstvo...obdobie, na ktoré Loner nikdy nespomína s dobrým pocitom, vlastne toto obdobie už radšej vôbec nespomína. V období mladosti totiž zažíval stres a bolesť. Býval v USA, s rodičmi a bez priateľov, ktorých ale aj tak nepotreboval. V škole ho viac žiakov bilo, doma sa nedopracoval ani poľutovania, a vystresovaný chodil do školy nepripravený, čo spôsobilo aj to, že sa vlastne neučil. Tieto podmienky mu zaručili to, že neustále z niečoho prepadal, a aj prepadol. A to ho zato ešte aj doma bili! Bolo to proste hrozné, a čoskoro sa s tým chystal vysporiadať. Písal sa deň 25. December, Loner mal mať čoskoro 16 rokov... Všade bolo chladno, a rovnako chladno na neho zazerali aj rodičia, keď si uvedomovali, ako sa mu "darí" v škole. Dôvod, ktorý im Loner povedal, ale brali iba ako výhovorku, a tak dostal ešte aj zaracha. Bolo to pre neho ako utrpenie. Pýtate sa prečo? Odpoveď je jednoduchá. Vo voľnom čase zažehnával stres tým, že behal sám po vonku. Robil to každí deň, bez prestávky, bez výnimky, furt len behal a behal. A teraz? Mal ostať doma! Nabudilo ho to k veľkému činu, ktorý mu zmenil život.

Večer, ešte v ten istý deň, sa Loner vybral potichu do izby, kde spával jeho otec s matkou. Našiel otcovu peňaženku, z ktorej si vzal všetky jeho peniaze, spolu aj s kreditnými kartami a všetkým potrebným. Prázdnu ju už iba nechal ležať na mieste, a odobral sa naspäť do izby. Na posteli ho už čakal pripravený batoh s nejakými vecami, ktorý si hodil na chrbát, a pristúpil k oknu. Otvoril ho, jednoducho vyskočil z izby von, a akoby nič vykročil vpred. Kam asi šiel? Kam sa mohol vybrať?...
Miesto, ktoré si Loner zvolil, bol dom jeho starých rodičov z matkinej strany, keďže tí z otcovej neboli práve najmilší. Stará mama aj so starým otcom ho hneď pri dverách privítali, a začali sa zaujímať, čo tu vlastne robí, a v prvom rade, prečo dorazil sám. Loner si teda sadol v kuchyni za stôl, batoh položil pred seba, a začal vysvetľovať, čo a ako sa deje doma, pričom nezabudol spomenúť aj žiadosť, aby ho nevrátili k rodičom. Chcel u nich proste zostať, a domov nechcel ani vidieť. Vlastne domov áno, ale rodičov ani za svet. Starí rodičia najprv váhali, ale keď videli, ako sa prosebne Loner vtedy pozeral, tak nakoniec prikývli. Začal teda bývať u nich, bez rodičov, a úprimne...mal sa lepšie! S. rodičia ho prihlásili na novú školu, lepšiu, pričom z tej starej ho vymazali a to bez toho, žeby sa o to zaujímali jeho rodičia. Vlastne, zdalo sa, že im viac chýbali tie peniaze, ktoré si zobral, než sám Loner. Ale...to proste bolo tak, a ani to nebolo prekvapenie. Niečo také bolo už očakávané. Loner teda začal na novej škole, kde sa mu darilo už lepšie. Stres bol stále menší a menší, až nakoniec celkom vyprchal. No Loner dostal čoskoro chuť spraviť niečo, čo by sa mu mohlo hodiť nielen na ten čas, ale aj do budúcnosti, keby sa dostal do nejakej blbej situácie. Chcel sa naučiť biť, bojovať! Avšak jeho starý otec nebol nijaký bojovník, obzvlášť nie v jeho veku, kedy ho chrbát zabolel už len pri vstávaní z postele. Našlo sa ale iné riešenie, zrejme aj lepšie, než keby Loner podstupoval trénovanie s niekým z rodiny. Starí rodičia ho zapísali k učiteľovi bojového umenia! Nebolo to síce lacné, lenže s kreditkou otca, s kreditkou z tak veľkého počtu druhých kariet, ktoré otec vlastnil xD, to nebol žiadny problém.

Loner teda začal navštevovať vždy po škole učiteľa, ktorý ho učil, ako sa brániť, alebo naopak, ako útoky oplácať. Naučil sa od neho veľa, veľmi veľa. A prekvapivo, všetko to za krátku dobu musel aj použiť, keď si v škole nejaký chalani mysleli, že z neho bitkou dostanú peniaze. Stal sa opak, chalani dostali na držku, a Loner si začínal budovať rešpekt. S rešpektom samozrejme prichádza aj závisť, nenávisť. Bolo jasné, že prišlo okrem rešpektu aj toto, no Loner si z toho nerobil ťažkú hlavu. Ten, ktorý sa ho chcel dotknúť, dostal, a tí ostatní ho netrápili. Týmto spôsobom sa mohol aj začať poriadne učiť, a opraviť si to všetko, čo bolo pred tým. Okrem učenia začal aj každí deň trénovať, a pritom nikdy nevynechal ani behanie po vonku, kedy skákal z múru na múr, snažil sa behať aspoň trošku po stene, a najmä robiť triky ako salta, a podobne. Čas ubehol ako voda, a Loner stratil starého otca, ktorého zdolal vek. Rok nato aj stará mama. Pár dní po tom, čo stratil svoju oporu v podobe starých rodičov, sa ale vzchopil, a rozhodol sa, že napriek tomu ostane silný, a bude pokračovať v štúdiu, a nič nezanedbá. Ak sa pýtate, čo študoval po ZŠ, bola to stredná policajná škola. Nechcel byť síce policajt, ale šiel tam skôr kvôli tomu, čo sa naučil, a čo chcel ešte vylepšiť. Nebolo to ľahké, to je snáď jasné! Ale nebolo to ani nič také, čo by sa nedalo zniesť.

Hop šup, čas opäť uletel, a Loner mal školu úspešne za sebou. Napriek tomu, že sa nechcel stať policajtom, sa ním stal. Vlastne...čo to trepem, vojakom! Nemal totiž na výber, a policajtom sa rozhodne stať nechcel. Vojak bolo však určite lepšie, hoci...on bol iný... Nebehal so zbraňami, ani nestrieľal zo sniper-ky. Tak isto nikoho neliečil, ani nepobehoval po bojisku a nezásoboval spojencov nábojmi, ako to vo vojne chodí. On bol vojak, ktorý sa potajme dostal k nepriateľom, a zblízka ich začal ničiť. Jednoducho, využíval to, čo sa naučil za tie roky, a kašľal nato, že je iný ako ostatný. Ako aj na škole, nezaujímali ho druhí. Zotvával v službe vojaka dlho, a napriek zraneniam, ktoré uštedril za tie boje, sa stále zotavil, a bojoval znova. Celé sa to ale zmenilo, keď prišiel "deň D". Ľudstvo sa zmenilo, a on videl, ako jeho parťáci padajú, a sú požieraní druhými. Niečo sa v ňom zmenilo, niečo hlboko v jeho vnútri, čo ešte nikdy nedal najavo. Teda, nie priamo a úprimne. Loner nadobudol totiž chuť pomsty svojich spoločníkov, s ktorými síce nespolupracoval, ale nejako si na nich proste zvykol. Od toho dňa, čo sa z neho stal nazývaný "Preživší", jeho túžba neutícha. Zabíjanie tých oháv ho neskutočne baví, a užíva si to asi viac než by mal. Tak isto čo sa týka jeho piesní, keď hrá na gitare. Depresívne, pomalé a smutné. No v boji mu hrajú v slúchatkách veselé a bláznivé. To je proste niečo, čo sa nikdy nezmení...

Vybavenie:
Držte si klobúky, je toho dosť! xD