Rayn Hale, (Sniper)

Meno
Rayn Hale

Hodnosť
Sniper - Preživší

Súčasný pobyt
Stronghold

Vek
24 rokov

Dátum narodenia
27.10.2096

Pohlavie
Muž

Rod/ Klan
Hale

Schopnosti
Tak začnem svojimi schopnosťami strieľania. No pre môj dobre vyvinutý zrak vždy cieľ trafím, patrím k najlepším sniperom na svete. No to bude tým, že ich už nie je tak moc. Strieľam hlavne zo sniperov, ale aj z luku, ktorý ovládam taktiež dobre. No mám dve USP match, ktoré používam, ak by ma čistou náhodou prepadol nejaký zombík. Tak prejdeme k mojej sile na blízko, ovládam bojové umenie Krav Maga. No svaly nejaké mám, ale nedá sa povedať, že by som bol nejaký silný fighter. Moja sila na blízko spočíva v rýchlosti, ale ani to sa nedá povedať, že by som bol nejak súpr drúpr extra rýchly. Zbrane na blízko som nikdy nepoužíval, no okrem armádneho noža, človek nikdy nevie. No vodičské schopnosti mám dosť dobré, hlavne v oblasti áut, popravde by som tank nevedel riadiť. No s autami to naozaj viem a tiež ma riadne lákajú rýchle autá. No motorky tiež dobré ovládam, všetko čo má 4 alebo 2 kolesá to viem ovládať. No nie som dvakrát najsprostejší a vždy viem o čo ide a ak nie tak sa snažím zistiť nejaké informácie. Moja výdrž je dosť vysoká, keď že som slúžil v špeciálnych armádnych jednotkách v Amerike. Hlavne tu musím vyzdvihnúť moje oči, vždy som si ich v živote šetril a dával na ne pozor.To sa mi vyplatilo a preto som sa do armády prihlásil a bol som najlepším sniperom zo skupiny, a tak som sa dostal do špeciálnej armádnej jednotky. Viem ešte rýchlo bežať. Ovládam aj parkour. No on sa mi hodí, ako sniperovi, lebo v niektorých mestách sú budovy dosť pri sebe a na presun medzi stanoviskami nemusím zliezať dole, ale prejdem po budovách.

Charakter
Tak som celkom flegmatický. Zo všetkým som sa už zmieril. Svet je plný zombie a je dosť vysoká pravdepodobnosť, že ma tie potvory pokúšu a budem jeden z nich. Preto sa snažím byť odreagovaný a užívať si. No ale všetko ma svoje hranice, ako vojak som poslušný a takmer každý rozkaz splním. Bývam veľmi pokojný a všetko mi je jedno. Ak ma niekto naserie väčšinou sa s ním pobijem, niekedy dostanem na budku, a niekedy zas ten dotyčný schytá peknú nakladačku. Som zmierený už aj trochu so svojou smrťou, ale snažím sa ju čo najďalej oddialiť, aby ma tie sprosté potvory nedostali. Veľmi nerád by som sa stal nejakou potravou pre zombíka, ba horšie stal sa zombíkom. Nemám rád ľudí, ktorý sa snažia byť vtipný a pri tom nie sú vtipný aj keď sa mi to stáva. No moc si ľudí nevážim, ale zároveň som rád, že nejakých poznám. No lepšie mať za priateľa človeka, než zombíka. Môj smútok z tohto všetkého zakrývam flegmatizmom. No snažím sa byť aj milý a pohotový. Je pravda, že som aj arogantný a namyslený, ale to všetko patrí do mojej celkovej povahy, ja som taký mix všetkého. No a to všetko zakrývam za mojou flegmatikou .


Čo mám rád/nemám rád!
No začnem čo mám rád. Všetko to začína u ženách. Mám rád pekne tvarované krivky žien. Také neprístupné a nebezpečné, no tie rád provokujem. V týchto dobách si však nájsť dievča je ťažké. Obľubujem, veľmi dobre spravené zemiakové placky, ale aj také hranolky s pečeným syrom nie sú zlé. Nezdravé jedlá tie mám rád, ale za to veľmi často športujem a takto si to vynahrádzam. Whisky mám veľmi rád, no nie som alkoholik, ale také dobré whisky je super, v týchto blbých dobách si zohnať kvalitný alkohol je problém a taktiež aj cigarety. No fajčím málo kedy, ale aspoň dvakrát do týždňa si dám cigaretu. A alkoholu si dám vždy len málo, vlastne veľa ani nezvládnem. No mám rád svojich domácich miláčikov. Jedného volám Lucky a druhého Zimpo. Lucky je Sibírsky husky, je veľmi pokojný a tolerantný, nikdy nikomu neublížil, pokiaľ som mu to neprikázal. Lucky vie byť hravý, má len 4 roky. Moje rozkazy poslúcha naslovo. Toto meno som mu vybral ja, lebo mal veľké šťastie, že som ho ako šteniatko zachránil. Lucky je samec Zimpo je samec Nemeckého ovčiaka. Je hravý má len 3 roky a s Luckym sa vie vždy dobre pohrať. Nie je vôbec agresívny a moje príkazy moc neposlúcha. Medzi farbami mám rád modrú a čiernu. Leňošenie pri telke mi tiež dobre ide.
No prejdem k tomu čo zrovna nemusím. Sú to autority, ktorých musím oslovovať ,,pane". Vždy si z nich robím srandu. No vnútri srdca ich rešpektujem a pri rozkazoch ich taktiež rešpektujem. Nemusím tie veľmi ukecané baby. Ale v týchto dobách nemám z čoho vyberať. Nemám rád sushi a ani kaviár. Neznášam frajerov, ktorý sa stále len chvália a robia mi nervy, s takými sa vždy pobijem. Nemám rád ružovú farbu. No proste sa mi nepáči. Keď mi niekto povie, aby som sa dal ostrihať, mám sto chutí mu vraziť. Je pravda, že moje vlasy mi raz za čas pri práci snipera zavadzajú, ale to sa jednoduchým odsunutím dá vyriešiť. No je to môj štýl, ktorý preferujem. Proste mám dlhšie vlasy a mne to vôbec neprekáža.

Vzhľad
Na tvári mám svetlomodré oči. Na hlave čierne vlasy, na končekoch vlasoch mám trocha hnedej farby, vlasy sú dosť dlhé. Moja tvár nemá žiadne črty nejakej jemnosti, okrem očí. Mám nie moc dlhý nos a piersing na mojich ústach. Presnejšie na pravej strane. úst. Peri mám také normálne a fúzy si nenechávam. No moje telo nie je najhoršie, nevypadám ako nejaké vyžraté prasa. Našťastie (xD). Celkom dosť strávim v posilovni, no musím sa držať vo forme, aby som niekedy nepoľavil na nejakej misií. Na pravej ruke mám tetovanie čiernej farby. A po celkom tele sa mi tiahne tetovanie modrého plameňa. Na hlave ma človek uvidí takmer vždy so slnečnými okuliarmi, no nenosievam ich v tme alebo keď je zamračené, inak stále, keď je vonku slnko. Nosievam na sebe čierne nohavice, alebo modré a väčšinou nejaké biele alebo čierne tričko. Niekedy sa nájde aj farebné. Na misie sa obliekam do vojenskej výstroje. S menšími úpravami. Pri kapsách mám puzdrá na zbrane. Tieto puzdrá sú stvorené na moje dve USP-čka. Ak vonku prší nahodím na seba kabát čiernej farby, ktorý je vyrobený z kože. No tento kabát nestál len tak hoci čo.


Vybavenie
Barrett .50 cal M82, M21 , 1x USP Match, Luk, Taktická vesta, Armádny nôž, slnečné okuliare (xD), na misií s lukom má 6 výbušných šipov, 20 klasických a 14 zápalných šípov.

Spoiler:

Životopis
Tak, narodil som sa 27.10.2096 v Kalifornií. Na svet som prišiel predčasne o jeden mesiac. No nebolo to už také zlé. Nemal som žiadne choroby. Ako malý som bol veľmi neposlušný a hyperaktívny. Moji rodičia sa volali Johnson a Lucy. Rodičia mali aj tak so mňa radosť aj keď som robil neposlušné veci stále. No nebol som ten typ, ktorý stále doma sedel, skôr som stále bol vonku. No nástup do školy ma nepotešil. Strašne mučenie pre mňa, známky som nemal najlepšie a vôbec ma to nebavilo. Skôr som mal ten osobný šarm a ľahko som si našiel priateľov. S rodičmi som vždy dobre vychádzal, nikdy som sa s nimi nehádal. Výsledky v škole boli dosť zlé,no až po siedmy ročník som sa neučil. Potom čo mi otec dohovoril som sa začal učiť a môj prospech v škole sa zlepšil. No dostal som sa na strednú školu, študoval som požiarnu ochranu. Chcel som byť hasičom alebo niekym, kto niečim znamená. So strednou prišli aj prvé skúsenosti s alkoholom(xD). Na ten deň, keď som sa prvýkrát opil nikdy nezabudnem. No ani neviem ako som sa dostal domov a doteraz si pamätám, ako ma otec za to takmer vyhodil z domu. No bola pravda, že som to prehnal. Mal som už 16 rokov, začal som chodiť do posilovne, aby som zbalil nejaké dievča, dal som si urobiť piersing. Proti tomu zas bola moja matka. Strašne mi za to nakričala, že som sa jej neopýtal predtým než si dám ten piersing. No ja som sa jej ospravedlnil. Naša rodina nemala finančné problémy. Otec robil projektanta obrovských mrakodrapov, čo mu vynášalo nehorázne peniaze a mama, tá sa len starala o domácnosť. Na strednej sa mi darilo hlavne po fyzickej stránke. Predmety na škole som ako tak zvládal a mal som kopu kamarátov. No nemal superné výsledky v škole len preto, lebo sa mu nechcelo učiť . V 17 som si našiel veľmi pekné dievča, s ktorým som mal veľmi dobrý vzťah. No v 18 som mal svoj prvú intímnu skúsenosť so ženami. Och áno bolo to s tou priateľkou, ktorú som si našiel rok predtým. Ona bola proste super. Až pokiaľ sme sa raz nepohádali, hádka to bola dosť ostrá a o niekoľko mesiacov na to sme sa rozišli. No bola to dobrá žívotná skúsenosť. Urobil som teda strednú školu, keď som mal 18 rokov. Vtedy som sa nevedel rozhodnúť čo pôjdem robiť či hasiča, alebo pôjdem skúsiť armádu. Nakoniec som si však vybral armádu. Výberové konanie som splnil dosť dobré. Ja som mal veľmi dobré oči. Nikdy som moc nesedel pri počítači a skôr som chodieval von. No v 19 rokoch života som proti slnku nosieval svoje okuliare, odvtedy to robím stále, keď je vonku slnko. Konečne mi prišlo povolanie do armády. Jedná vec sa mi nepáčila a tou bolo ostrihanie vlasoch. Na to aby som vstúpil do armády som si musel dať aj odstraniť ten piersing, a tak som aj urobil. V Kalifornií ma už nič nedržalo a šiel som do armády. Prvý rok som len trénoval, pre moje oči a pár dobrých vlastností som bol zadelený k sniperom. V mojich 22 rokoch som dostal malého Sibirského huskyho, ktorého som zachránil. No bolo to na mojej prvej misií, niekde na Aljaške. No bol tam problém s nejakým ľadom, lebo sa roztápal. No pri misií sme len zabezpečovali nejaké plošiny proti poškodeniu. A nejakých mongolov, ktorý tam boli. Prečo na to zavolali armádu, že vraj sa v blízkosti toho ľadovca nachádzali nejaké výbušné míny a tak sme ich museli zneškodňovať. No jednému z tých mongolov utiekol pes. Nanešťastie sa stratil . Pri plnení misií som ho náhodou uvidel na plávajúcej kryhe ľadu. Hodil som lano, na konci mala niečo ako koniec harpúny. Počas krátkeho voľna na misií som tohto psa vrátil majiteľovi. No bolo to šteniatko. Ten majiteľ tých psov mi to šteniatko dal a odvtedy žijem s ním. No tá misia prebiehala už len ľahko. Zbrane v okolí sme zneškodnili a vrátili sa transportom na základňu. Ako sniper som sa zdokonalil až neskôr v mojej druhej misií. Boli sme v nejakom povstaleckom meste, tam som mal svoju vlastnú základňu a bol som tam asi 3 dni. Celé tri dni som zabraňoval povstalcom prejsť cez jednú dôležitú ulicu. No potom som bol odvolaný na základňu. Na základni sa konala strelecká súťaž. Tam som vyhral na plnej čiare. Mal som 23 rokov a o pár dni som mal mať 24 rokov. Po svete sa rozšírili zombie. S mojou jednotou sme robili zákroky proti nákaze, ktoré sme dostali z veliteľstva, akurát oni nešli zabiť. Sám som asi niekoľko desiatok zombíkom ustrelil hlavu a oni sa ďalej pohybovali. No armáda po tejto stránke zlyhala. Mal som 24 rokov a pár mesiacov. Na základni som mal svojho psa a dostal som šteňa Nemeckého ovčiaka od jednotky. No po USA sa rozpadali všetky vojenské základne. Keď že som patril medzi najlepších sniperov, dostal som sa do Strongholdu. Do tej veľkej pevnosti, v ktorej bola asi najväčšia šanca prežiť. V Strongholde som si dával pozor na každého človeka, nejako som ľuďom neveril. No práve som si začal uvedomovať, že domov, bude najskôr zničený a rodičia budú nezvestný. Veľmi ťažké obdobie to bolo pre mňa. Hlavne z hľadiska psychiky ma to poznamenalo. No všetky svoje emócie som dokázal skryť za flegmatizmus. Po otcovi mi zostali nejaké peniaze, navyše šetril som si peniaze z armády, tak som nebol zrovna chudobný ani nie som. Dokázal som sa zmieriť aj so smrťou mojich rodičov a povedal som si, že ak pôjde svet takýmto štýlom ďalej, dlho neprežijem a trošku som sa už uvoľnil. Aby som nezabudol. Do Strongholdu som si zobral aj mojich dvoch miláčikoch, Luckyho a Zimpiho. Oni ma vedeli vždy podržať. Za dva roky a pár mesiacov strávených v Strongholde som už chodieval na obhliadky a podobné veci. Stále ma však trápi to, že celý svet je v sra*kách. Najradšej by som to zmenil, ale to už proste nejde. A tak sa snažím len prežiť.